8. Tatinov BLOG - Pôrod očami otca
Autor: Michal | Loveki.sk Dátum: 18.12.2020
Číslo 8 hrá v našich životoch od začiatku dôležitú rolu. Blížil sa termín pôrodu, 13.12.2019. V napätí sme teda očakávali príchod bábätka a už sme sa nevedeli dočkať. Mamina obzvlášť, bolo vidieť, že už je to bruško veľké, nemotorné, ťažko sa vstávalo, aj ležalo. Najviac sme sa ale tešili na malú Mišičku, aká bude, ako vyzerá, ako znie detský plač.
13teho sa ešte nič nedialo, ja som už však pracoval z domu, keby náhodou. Taška do pôrodnice bola pripravená, a tak sme sledovali každý pohyb bábätka a netrpezlivo čakali.
14teho stále nič, no nemali sme zatiaľ žiadne obavy, vraj je to normálne, keď chvíľu mešká. Medzi našimi kamarátmi prebehla tipovačka, ktorý dátum to bude. 18.12. mal celkom slušný kurz, ale aj šancu na výhru.
15teho sme mali pocit, že by to už mohlo byť, no celý deň nič. Večer sme si v kľude ešte pozreli film a išli spať neskôr.
A vtedy to prišlo.
Náznak kontrakcie. Nepoznaná bolesť. Súcitil som a mal som pocit, že to bolí nás oboch. Keď som videl moju ženu v takej bolesti, aj som si prial, aby sme na to boli obaja. Z naučenej teórie sme vedeli, že kým nebudú kontrakcie časté, cca každých 5 minút, nikam sa nejde a čakáme. My sme sa k lekárovi nikdy veľmi neponáhľali. V tom momente sme akurát olutovali, že sme nešli spať skôr. Čakala nás dlhá noc…
Nad ránom kontrakcie silneli a boli čoraz častejšie. Zavolal som preto podľa dohody našej pôrodnej asistentke, ktorá nám celé tehotenstvo dávala užitočné rady. Tá prišla hneď ráno, pozrela maminu a popočúvala bábätko. Všetko bolo v poriadku, no stále sme mali čas. Odtečenie plodovej vody, ako to poznáme z filmov sa nekonalo. BUM, šplech, potopa nikde. Bolo vidieť, že je to neskutočná bolesť a ja som to prežíval dosť intenzívne, nemal som chuť do jedla, chlípal som akurát vodu a nervozita, ktorá vychádzala zo strachu sa dala krájať. Takto to pokračovalo celý deň, večer aj noc.
16teho to bolo podobné. Kontrakcie boli, boleli, no časový interval stále dlhý. Pôrodnica sa teda zatiaľ nekonala. Nervozita však stále stúpala. Bábätko bolo v poriadku, ozvy výborné, aj sa nám začalo pekne pomaly otáčať. Plodová voda stále na svojom mieste.
17teho už išlo do tuhého, kontrakcie častejšie aj silnejšie. Striedali sme teplú vaňu, rozdýchavanie, oddych podľa možností. Stále sme však neboli na potrebných 5 minút ani z ďaleka. Bolesti už boli takmer neznesitelné, v noci sme nespali, síl ubúdalo. Čoraz viac sme sa chystali do pôrodnice. Plánovali sme Ružinov. No nakoľko nebývame v Bratislave, báli sme sa, že by nás otočili, že sme prišli skoro. V noci sa kontrakcie opäť spomalili s nálada už nebola ideálna, chceli sme to mať za sebou. Pamätám si na tú noc, ako by to bolo včera. Skúšali sme sa vyspať, ale nešlo to. Keď už sme zaspávali, resp. padali od únavy, došla kontrakcia.
Ráno 18teho bolo rozhodnuté. Dnes to musí prísť, inak sa zbláznime. 3 dni bez spánku, poriadneho jedla, unavení a bez síl. Ja som to prežíval podobne, akurát bez tej bolesti, no vidieť niekoho, koho tak veľmi milujete v tých bolesiach (hoci to prežila každá mama) bolo naozaj ťažké. Bábätko bolo v poriadku, mamina na konci síl, a to sme mali pred sebou ešte pôrod. Aj na odporúčanie našej pôrodnej asistentky sme sa rozhodli, že ideme do pôrodnice.
Už nečakáme, ideme!
Na poslednú chvíľu sme sa však rozhodli pre inú pôrodnicu. Táto možnosť bola v hre celý čas, no predpokladali sme iný priebeh. Ja som rýchlo zavolal do súkromnej pôrodnice pod Bratislavským hradom, či môžeme prísť rodiť aj v prípade, že sme tam neboli na žiadnej prehliadke. Pani na recepcii ma potešila, avšak pôrod bolo treba zaplatiť vopred a v plnej sume. V tom momente to pre nás nehralo žiadnu rolu. Nasadli sme a okolo 15:00 sme boli na mieste.
Poslali nás na úvodné vyšetrenie, na ktoré sme chvíľu počkali. Nervozita stále stúpala. Ja som mal popravde “nervy v kýbly”. Muselo to byť aj vidieť, bál som sa o moje baby. Vedel som, že keď už sme medzi odborníkmi, v každom prípade to bude v poriadku, no myšlienky a obavy boli silné.
Po vyšetrení nás nasmerovali na čakaciu izbu. Ešte som pri pôrode nebol, nevedel som ako to chodí, no bol som milo prekvapený, že sme tam mohli byť spolu, sami, s vlastnou kúpeľňou a v kuse za nami chodili sestričky. Nosili dotazníky, informovali nás, čo bude ďalej. Po chvíli prišla opäť iná sestrička a pripojila na bruško meranie srdiečka, odborne CTG. V tom čase som to prežíval už pokojne, personál milý, doktor milý, kde tu zavtipkoval. Podľa všetkého to ale upokojovalo iba mňa. Vedel som, že moje baby sú v bezpečí. Na izbe sme sa rozprávali, čítali si pokyny a ako prebieha pôrod. Čas išiel pomaly, no onedlho sme išli omrknúť pôrodnú sálu a absolvovať vyšetrenie.
5 prstov, málo, čakáme. Doktor zvažoval oxitocín pre vyvolanie kontrakcií. Obaja unavení, 3 dni bez spánku sú veľa, no adrenalín nás držal stále pri vedomí.
Od cca 17:30 sme už boli na pôrodnej sále. Kontrakcie sa stupňovali, no pôrod stále nikde. Sestričky aj doktor chodili na kontrolu, my sme stále čakali a už sme to aj chceli mať za sebou. Niekoľkokrát sme sa išli prejsť, na izbu do teplej sprchy, či napiť sa aspoň vody.
Hodiny pribúdali a malá Mišička stále nikde. Obávali sme sa, či bude na samotný pôrod dosť síl. O 21:30 sme poprosili sestričku o vyšetrenie a prípadne prebrať možnosti cisárskeho rezu. Bolo mi jasné, že moje baby už to chcú mať za sebou. Manželka, unavená, ubolená, bábätko natlačené v pôrodných cestách a obe museli čakať na ten správny moment. Poprosili sme aspoň na chvíľu odpojiť oxitocín, aby si budúca mamina na pár minút oddýchla, no sestra bola nekompromisná, že to sa dá iba v prípade, že treba ísť na toaletu. Samozrejme trebalo :)
Tak sme sa posledný krát prešli a po návrate na sálu sa za nami chystal doktor, pár minút pred 22:00.
Ako sme ho zbadali, popísali sme celú situáciu ako to vidíme a že už to chceme mať za sebou. Skočil do rukavíc, že sa teda na to pozrie. Niekoľko hmatov a vraví:
Veď vy už rodíte.
Ani neviem ako a kedy, zrazu okolo nás stálo pár sestričiek, doktor a pani doktorka, ktorá zrejme menila službu. Milá, no mladšia ako my. Všetci nachystaní, v pozadí doktorka, ktorá čakala na bábätko. Spomínam si na posledné slová, a to prosba, aby nestrihali… (našťastie v tejto nemocnici to nepovažujú za štandard) a doktorka nás uistila, že kým to nebude nevyhnutné, nebude si pridávať robotu so šitím.
Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo, niekoľko zatlačení a bábätko bolo o 22:11 vonku. Videl som, že to tlačenie je z posledných síl a pri konci ma už ani nevnímala, všetky zmysly vypnuté, všetká sila šla na tlačenie. Keď sa Miška narodila, bola ale ticho. Nachystaný personál ju ihneď bral na vedľajšiu sálu. Po chvíli sa ozval plač. Vtedy som si vydýchol a zalialo ma šťastie. Túžil som ju vidieť, to malé bezbranné telíčko, či je v poriadku, ako vyzerá a ako sa tvári. Niečo ma však držalo stále na mieste. Ruka mojej milovanej a úžasnej ženy, na ktorú som bol neuveriteľne hrdý a vďačný ako nikdy predtým. Doktorka vraví, že sa mám ísť pozrieť, žena že nejdem nikam. Keď som videl ako si doktorka chystá nástroje na popôrodnú “údržbu”, ani ja by som nechcel, aby ma tam nechali samého. Nakoniec sme sa zhodli, že mám ísť, že to zvládnu.
Keď som ju videl prvý krát, neveril som. Máme dcérku.
Bola prekrásna, mračila sa na celý svet a mala otlačené čelíčko, vraj od kosti ako sa drala von. Malé prižmúrené očká, noštek a rúčky, čo sa naťahovali z perinky. Bolo ale vidieť, že aj ona si to vytrpela.
Ako som sa vracal, musel som prejsť doktorke po za chrbát. Poznáte to, keď sa niekam nemáte pozrieť, ale musíte to urobiť… UF, detaily popisovať nebudem, no bolo to odstrašujúce. Najviac sa mi nepozdával nástroj na čistenie, z môjho podľadu pol metrové nožnice s vatičkou na konci… neviem až kam to vošlo, no vošlo to celé dnu. To bol asi najhorší pohľad, ktorý som precítil aj ja :D Keď bolo po šití, doktorka nás ubezpečila, že je všetko v poriadku a ranka je malá a rýchlo sa zahojí. Konečne bol čas na oddych a pred nami 2 hodiny s našou Miškou.
Po tom celom, čo si vytrpela moja manželka som to už nemohol vydržať s od sestričky som si vypýtal tabletku na hlavu :D. Tam na mieste mi to neprišlo také komické ako dnes, no hlava mi šla vybuchnúť.
2 hodiny v spoločnosti malej ušli veľmi rýchlo, no stále sme sa na ňu nemohli vynadívať. Bola proste dokonalá. Bola naša a bola zdravá.
Po 2 hodinách prišli po malú aj veľkú sestričky, mňa poslali zbaliť veci z čakačky a počkať na chodbe. Našli ma tam spiaceho na stolíku pri automate na vodu obvešaného všetkými vecami. Pobrali sme sa teda na izbu. Útulná izbička, 2 postele a kúpeľňa. Na druhej spala iná mamička s bábätkom. Asi to nenapadlo iba mňa, no opýtala sa žena. Manžel bude kde spať? Sestrička s úsmevom vraví, no tatino pôjde domov.
Až potom sme zistili, že izby, kde môžu zostať aj oteckovia v noci sú ešte drahšie a o poschodie vyššie. Návštevné hodiny však boli od 9 rána do 9 večera. Malú som už nevidel, priviezli ju až po mojom odchode. Cesta domov bola mimoriadne náročná. Sendvič z pumpy bola posledná zastávka a len tak tak som ho dojedol, zaspal som.
Ráno som vstal plný sily a nesmierne som sa tešil za mojimi babami. Ako to zvládli, ako sa majú.
Je to zvláštne, človek po roku na niektoré situácie zabudne a je fajn si ich aj takto oživiť a pripomenúť, čo sme podstúpili, aby sme dnes oslávili prvý rok života našej dcérky. Tak všetko najlepšie, náš poklad.
Odporúčam aj 7. Tatinov BLOG - Otec a dcéra a 9. Tatinov BLOG - Šestonedelie, časť 1